Safari v legendárnom parku Serengeti v Tanzánii

Autor: Roman Kalianko | 6.8.2017 o 19:04 | Karma článku: 5,55 | Prečítané:  1391x

Vidieť naživo africkú divočinu v národnom parku Serengeti bol dlho môj sen. Takže keď som natrafil na letenku za tri stovky, ktorá ma okrem toho dostala aj do Juhovýchodnej Ázie, dlho som neváhal!

Určite má každý z vás nejaký súkromný zoznam miest, ktoré by chcel niekedy navštíviť. Mnoho z nich síce na tom zozname ostane až do konca života ale niekedy sa predsa len podarí nejaké to krásne či zaujímavé miesto označiť ako splnené Ja takýto zoznam mám tiež a návšteva legendárneho národného parku v Serengeti, bola na ňom už dlho a veľmi vysoko. Napriek tomu som nikdy nejako aktívne túto cestu neplánoval a ani som nerátal, že sa mi tam podarí vôbec dostať. Ale keď som sedel v knižnici na Novom Zélande a zrazu som uvidel na fejsbuku ponuku na neuveriteľnú letenku od pelikan.sk, ktorá ma tam môže za tri stovky dostať, neváhal som ani sekundu minútu. Chvíľku mi teda trvalo, pokiaľ som sa rozhodol ale o pár minút už som mal zaplatené. Bola to špeciálna multi-city letenka, ktorá ma okrem Tanzánie potom dostala aj do Indie a spiatočný let som mal z Bangkoku o 10 týždňov neskôr. Takže som mal nejaký čas aj na precestovanie niektorých krajín Juhovýchodnej Ázie. Ale poďme už na safari a Áziu si nechám možno na ďalší článok.

Serengeti sa nachádza 200km od mesta, z ktorého sme v ten deň vyrážali. Cesta to bola pomerne dlhá, pretože asfaltky samozrejme v národných parkoch nemajú a taktiež sme prechádzali okolo krátera Ngorongoro vo výške 2300m. Keď hovorím v množnom čísle, myslím tým našu posádku, ktorú okrem mňa tvorili dvaja výskumníci z Anglicka, jeden Japonec, americko-anglický pár a vodič s kuchárom. Všetkých som spoznal až tam a bola skvelá skupina. Safari sa totiž väčšinou jazdí v skupinke šiestich ľudí na džípoch so zdvíhacou strechou.

Dostať sa do srdca Serengeti nám teda zabralo viac ako pol dňa ale nakoniec sme videli v ten deň stovky zvierat. Zo začiatku to boli najmä antilopy, ktoré sme stretávali na pláňach, ktoré boli tak rozľahlé a pusté, že až po horizont bolo vidieť iba suchú trávu. Všade navôkol, kam som sa pozrel.

Okrem antilop sme postupne začali kompletovať aj tzv. Veľkú päťku (z angličtiny Big Five). Kedysi, keď sa ešte chodilo na safari aj za účelom lovu, tak lovci zostavili rebríček piatich zvierat, ktoré je v Afrike najťažšie uloviť. Ale uloviť tak, že lovci stopovali zvieratá pešo. Do tohto zoznamu sa nakoniec prebojovali lev, slon, byvol, leopard a nosorožec. Slona a byvola sme videli už deň predtým v inom národnom parku, Tarangire. A počas prvého dňa v Serengeti sa nám pošťastilo vidieť leoparda, ktorý sa skrýval pred ostrým africkým slnkom v korune stromu aj s dvomi mláďatami. Neskôr sme boli doslova na dosah skupine levíc, ktoré sa vyvaľovali v tieni bez jediného pohybu. Šofér dokonca prešiel okolo jednej levice vzdialený iba meter. A tá nepohla ani brvou. Našťastie. Pretože večer v kempe nám chalani z druhej skupiny rozprávali príbeh ako im gepard skočil na strechu džípu a nebolo im všetko jedno. Dve dievčatá z džípu ale strach asi nemali, pretože cez okno vytiahli selfie tyčku a s gepardom si spravili neskutočnú fotku.

Prvý deň v Serengeti bol teda za nami a okrem spomenutých sme videli ďalej žirafy, zebry, pakone, prasatá, hyeny, hrochy či paviány a nespočet druhov vtákov. Jeden zo spomínaných vedcov, ktorý bol s nami v skupine, bol dokonca odborník práve na vtáky a každého jedného vedel aj pomenovať. Každú chvíľu vykrikoval na šoféra nech zataví, že uvidel nejakého nového vtáka a chvíľami bol ako v siedmom nebi.

Podvečer sme si potom postavili stany v kempe priamo v srdci Serengeti rovno medzi tou divočinou navôkol. Za sprchami sa prechádzali žirafy, opodiaľ sa pásli byvoly a antilopy a v noci... Ešte počkajte... Najskôr nám kuchár uvaril niečo dobré na večeru, chvíľu sme posedeli a pokecali, potom sme ešte pozorovali hviezdy a nakoniec zaľahli do postele na penové matrace do stanov. Čakalo nás totiž skoré ranné vstávanie, aby sme stihli východ slnka. Nuž a v noci... V noci sa nám pomedzi stanmi prechádzali hyeny a robili aj dosť veľký hluk pri vyberaní smetných košov. Nočný výlet na záchod sa veľmi neodporúča :)

Aké dokážu byť hyeny hyenami sme sa mohli potom presvedčiť aj na vlastné oči deň po návšteve Serengeti, kedy sme boli v kráteri Ngorongoro. A boli sme tam svedkami útoku hyeny na práve sa rodiace mláďa pakoňa. Hyena ho vytrhla matke počas pôrodu. Potom nastal aj menší boj medzi dvomi hyenami o korisť a priplietla sa do toho aj svorka šakalov. Bolo niečo neskutočné vidieť niečo také naživo a nie len z telky.

Na druhý deň sme teda vstali skoro ráno, keď bola teplota ešte dosť nízko a potreboval som mikinu aj vetru odolnú bundu. Pri otvorenej streche za jazdy v tak chladnom ráne dokáže totiž človeka celkom dobre prefúknuť. V diaľke sme už videli niekoľko balónov stúpajúcich hore, aby si ľudia v nich mohli vychutnať neskutočný východ slnka nad pláňami v Serengeti. Ale zo zeme to nebolo o nič horšie. Keď sa na horizonte objavilo slnko, bolo to ako z pohľadnice.

Ale to nebol jediný silný zážitok z tohto dňa. Krátko po východe slnka sme najskôr pozorovali niekoľko slonov ako sa derú savanou do nového dňa. Potom sme prechádzali okolo stáda byvolov, ktoré ustavične otravovali škorce. Tie totiž okrem toho, že ich zbavujú rôznych parazitov sa aj živia ich mäsom a krvou. Takže neustále byvolov oďobávali. A z ich srsti si dokonca vystielajú potom hniezda.

Jeden z najväčších zážitkov na nás ale ešte len čakal. Veľká migrácia pakoňov a zebier. Je ťažké niečo také opísať slovami, tak si radšej pozrite fotky. Poviem len, že to bola jedna z najkrajších cestovateľských chvíľ, ktoré som doposiaľ zažil.

Po tomto úžasnom zážitku sme sa so Serengeti pomaly rozlúčili a vydali sa na dlhú cestu späť. Safari sa pre nás však ešte neskončilo a namierili sme si to na okraj krátera Ngorongoro, kde sme nocovali v kempe vo výške 2300m. Do kempu sme prišli ako prvý, takže sme si mohli vybrať na postavenie stanov exkluzívne miesto rovno pod obrovským figovníkom. Strašili nás, že v noci bude hrozná zima, že sa máme poriadne obliecť ale nakoniec to nebolo vôbec také uzimené. Mohlo byť okolo 10°C a ráno sa nikto z nás nesťažoval. Do krátera sme vyrazili zároveň s prvými lúčmi slnka a zostúpili sme o 600 výškových metrov nižšie.

Už keď sme boli skoro úplne dole, tak sme ho uvideli. Kráľ tanzánskych saván s bujnou hrivou sa tam vyhrieval aj so svojou polovičkou a užívali si prvé hrejivé lúče slnka. Zo zoznamu Big Five nám tak chýbal už iba posledný mohykán, nosorožec. O dve hodiny neskôr bol už zoznam kompletný. Nosorožec bol dosť ďaleko a videli sme ho najmä vďaka ďalekohľadu. Ale videli. K spokojnosti nám už nič iné nechýbalo. Kráter je obrovský a strávili sme v ňom 4 hodiny, počas ktorých sme videli levy, zebry, pakone, hyeny, šakaly, byvoly, antilopy, prasatá, hrochy ale aj jedného zajaca, malú mačkovitú šelmu servala a mohykána nosorožca. A samozrejme stovky vtákov, ku ktorým mal vždy odborný výklad náš výskumník Graham.

Na záver ešte dodám, že okrem národného parku Serengeti a Ngorongoro sme ešte navštívili aj národné parky Tarangire a Lake Manyara. Bolo to neskutočných 5 dní a aj keď to vôbec nie je lacná záležitosť, tak to za tie peniaze stálo. Ak sa vám teda naskytne príležitosť sa do Tanzánie vydať, určite neváhajte. Budete potom na to spomínať do konca života.

Ak by ste sa chceli dozvedieť aj zopár ďalších praktických informácii ohľadom leteniek alebo kde zabookovať safari a koľko to všetko bude stáť, môžete sa pozrieť na môj web s blogom, kde tiež sem tam pridám nejaký článok.

Ďakujem za pozornosť a každá odozva poteší :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Ekonóm: Penzia v 65 rokoch môže priniesť vyššie dane a odvody

Smer chce, aby ľudia odchádzali do penzie najneskôr v 65 rokoch. Prečo je to veľký problém, vysvetľuje pre SME odborník na dôchodky.

ŽENA

Zverejnili oficiálne fotografie zo svadby Harryho a Meghan

Autorom je fotograf Alexi Lubomirski, ktorý snímky zhotovil na hrade Windsor.

komentár petra tkačenka

Fico to s dôchodkami myslí vážne

Predstavme si, ako nám vymysleli dôchodkový systém v roku 1937.


Už ste čítali?